Holokaust na Slovensku

Dobrodružství poznávání

Scénář: Viera Kučerová Herci: Richard Trsťan, Martin Matejka, Viera Kučerová Režie, hudební dramaturgie a zvuk: Josef Kačírek

Židovská komunita v období existencie vojnovej Slovenskej republiky zažila podobne ako iné európske komunity genocídu v podobe holokaustu.

Početnosť tejto komunity sa pohybovala okolo 89.000 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - to bolo približne 135.000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo s pomocou nacistického Nemecka a fašistického Talianska - Maďarsko.

Využívajúc oslabenie Československej republiky po Mníchovskom diktáte sa k moci na Slovensku dostala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a 6. 10. 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska.

Autonomistický režim sa následne za niekoľko týždňov premenil za aktívnej účasti predstaviteľov HSĽS v režim jednej strany, ale aj jednej predstavy o politickom, kultúrnom, ale nakoniec aj duchovnom a náboženskom vývoji v štáte.

Na pozadí všeobecne antidemokratických zásahov sa začal prejavovať aj antisemitizmus. Už v jeseni 1938 došlo k radikálnemu zásahu proti židovskej komunite - deportáciam viac ako 7 500 Židov na územie, ktoré po Viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko. Tieto deportácie boli bezprostrednou reakciou Jozefa Tisu a predstaviteľov HSĽS na I. Viedenskú arbitráž (2. 11. 1938), ktorou slovenská autonómna vláda utrpela svoju prvú zahraničnopolitickú porážku. Tiso a jeho spolupracovníci potrebovali v tej chvíli nájsť „obetného baránka“ zodpovedného za územné straty. Tým sa stali Židia. Deportácie boli v podstate formou kolektívneho trestu. Xenofobický pocit vedúcej politickej elity HSĽS „byť obeťou“ viedol k nenávisti a priniesol už vtedy bezohľadné a neľudské „riešenie“. Židovská komunita na Slovensku vykreslená ako „neslovenská a protislovenská“ bola vtedy jedinou minoritou, ktorá nemala ochranu. Autonómna vláda postihla tých, na ktorých si trúfala.

Zmena politiky vo vzťahu k židovskej komunite na Slovensku je od jesene 1938 evidentná. V radoch HSĽS bol badateľný klasický predvojnový antisemitizmus, ktorý však v parlamentnej demokracii nemohol dostať charakter štátnej politiky. Prejavy antisemitizmu môžeme nájsť vo viacerých rovinách. V národnej (prípadne jazykovej) rovine chcela nacionalisticky orientovaná HSĽS vykresliť Židov ako „nenárodný“ ba „protislovenský“ element, ktorý v období Rakúsko-Uhorska pomáhal pomaďarčovať Slovákov. Túto rovinu podopieralo aj to, že Židia sa po vzniku I. ČSR nehlásili všetci k slovenskej národnosti a ako dorozumievaciu reč používali nemecký jazyk, jidiš i maďarčinu.

Významnou rovinou, ktorú HSĽS ventilovala v slovenskej politike od predvojnového obdobia bol hospodársky antisemitizmus. Židia na Slovensku predstavovali klasickú strednú vrstvu, boli aj výrazne zastúpený ako mestské obyvateľstvo. Slováci predstavovali najmä roľnícku kultúru, preto aj na dedinách mali Židia zastúpenie v živnostiach, hostincoch a pod. Židia boli z tohto pohľadu vykresľovaní ako úžerníci a vykorisťovatelia Slovákov.

Antisemitizmus môžeme nájsť aj v rovine politickej. Židia najmä z hľadiska konzervatívnej, národnej a klerikálnej HSĽS boli predstaviteľmi liberálnej, prípadne aj ľavicovej politiky.